Teror pod Tatrami

recenzent: Matúš Marcinčin
www.monitoringdivadiel.sk
31. 5. 2019

 

Dvadsaťpäťročný Slovák Dominik K. sa v januári 2019 pred pražským mestským súdom priznal, že v roku 2015 plánoval teroristický útok, keď na prešovskej autobusovej stanici chcel nechať vybuchnúť tlakový hrniec naplnený kovovými časticami. Obvinený mal pod menom Abdul Rahman založený facebookový účet, na ktorom sa otvorene hlásil k džihádistom. V jeho pražskom byte sa našli časovače a chemikálie na výrobu štyroch kilogramov výbušnín. Teror napojený na medzinárodnú sieť nakoniec Prešov aj tak neobišiel. Našťastie len ten divadelný.

„Slovensko najviac ohrozuje terorizmus“ (pravda.sk, 7. 9. 2004)

Pri pohľade na históriu tejto našej krajiny je ťažké nevnímať Slovákov ako divákov, ktorí len výnimočne (a nie vždy dobrovoľne) zoberú zodpovednosť do vlastných rúk a dokážu rozhodovať sami o sebe a sami za seba, a to aj s vedomím potenciálnych následkov. Málokedy sa stávame aktérmi histórie, skôr ju posudzujeme – v krpcoch a halene – z bezpečnej výšky nášho Parnasu tam kdesi na Kriváni. Spokojne si hlivieme za tou našou podkarpatskou pecou a tvárime sa, že dianie okolo sa nás netýka.

„Na Slovensku je terorista!“ (topky.sk, 22. 6. 2006)

Z tejto záhaľky a alibizmu nás nevyruší len tak hocičo. Sme však presvedčení, že súčasná dráma Teror takýto potenciál má. Nemecký právnik, spisovateľ a dramatik Ferdinand von Schirach sebavedomo vťahuje divákov do svojej hry a z pasívnych pozorovateľov robí aktérov emocionálne vypätého a racionálne napätého súdneho procesu, ktorého výsledok je neistý a rozhoduje o ňom práve porota zložená z divákov. Čo treba zdôrazniť oproti iným inscenáciám, ktoré zapájajú do diania na scéne i obecenstvo, táto hra je interaktívna nenásilným spôsobom.

„Terčom teroristov aj Slovensko!“ (topky.sk, 27. 9. 2006)

Teror nie je súčasnou drámou len rokom vzniku (2014), ale nanajvýš aktuálnou ju robí predovšetkým téma, ktorá vzbudzuje strach prinajmenšom od septembra 2001. Terorizmus je nebezpečenstvo, na ktoré stále hľadáme vhodnú odpoveď. Je čudnou vojnou, v ktorej nie je jasný protivník.

„Alžírsky terorista na Slovensku“ (sme.sk, 6. 6. 2007)

Vo von Schirachovej hre sa stretávame s ťažkým prípadom, v ktorom sa do ostrého stretu dostávajú právo (zákony) a spravodlivosť (morálka). Elitný vojenský pilot Lars Koch na vlastnú päsť zostrelí civilné lietadlo spoločnosti Lufthansa so stošesťdesiatimi štyrmi pasažiermi, ktoré je unesené teroristom a smeruje z Berlína na zaplnený sedemdesiattisícový štadión v Mníchove, kde sa v tom čase koná medzištátne futbalové stretnutie medzi Anglickom a domácimi reprezentantmi (Brazílčan Neymar a iní na videoprojekcii je jeden z mála nedotiahnutých detailov inscenácie). Unesené lietadlo je v tej chvíli len pätnásť kilometrov od štadióna. Major Koch koná nielen proti výslovnému zákazu ministra obrany, ale aj proti verdiktu nemeckého ústavného súdu, ktorý sa postavil proti rozhodnutiu poslancov Bundestagu o možnosti zostreliť lietadlo v takýchto prípadoch. Po pristátí je Koch zatknutý a postavený pred súd za vraždu stošesťdesiatich štyroch ľudí.

„Slovensku hrozia teroristické útoky!“ (pluska.sk, 3. 5. 2011)

Prešovskí tvorcovia pripravili von Schirachovej hre zaujímavý prológ, kde ešte viac pracujú s emóciami a angažovaním diváka. Uvádzačky sú oblečené ako letušky, bulletin má formu inštrukcií o bezpečnosti na palube lietadla, na scéne sú pristavené dvoje nástupné schody, z ktorých uvádzačky-letušky predvádzajú notoricky známymi gestami bezpečnostné inštrukcie. Imitácia odletu lietadla nie je v tomto prípade prvoplánová. Pri posudzovaní viny Larsa Kocha je nevyhnutné uvažovať aj nad tým, že by členovia poroty alebo ich najbližší boli na palube uneseného lietadla, pretože najväčšie právo súdiť Kocha majú jeho nevinné obete.

„Teroristi a Slovensko? Štyridsať cieľov na výber...“ (noviny.sk, 27. 5. 2011)

Zdá sa, že Teror je viac než len divadelná hra, je to celosvetový (svojím spôsobom virálny) dramatický projekt, ktorý môžete sledovať na internetovej stránke terror.theater, kde sú na mape sveta znázornené všetky uvedenia tejto hry a čo je nemenej zaujímavé – aj všetky doterajšie hlasovania o vine či nevine Larsa Kocha. V čase písania tohto textu je presne 63 % z viac než 525 000 hlasujúcich divákov za oslobodzujúci verdikt súdu. Zo sociologického hľadiska je zaujímavé, že tento pomer 1:2 v prospech neviny je prakticky konštantný od úvodných predstavení von Schirachovej hry v Berlíne, resp. Frankfurte v októbri 2015. Do mája tohto roku bol Teror uvedený v presne stovke divadiel v dvadsiatich piatich krajinách na všetkých obývaných svetadieloch. Odohralo sa približne 2 360 predstavení, pričom len v stodeväťdesiatich prípadoch diváci obžalovaného Larsa Kocha aj odsúdili. Bezpochyby bude zaujímavé sledovať tento nevšedný príbeh jednej divadelnej hry i ďalej.

„Slovenské zbrane v rukách teroristov si všimol aj Wall Street Journal“ (dennikn.sk, 27. 11. 2015)

Práve skoro absolútne prevládajúca tendencia oslobodiť Larsa Kocha podčiarkuje dobré rozhodnutie režisérky Adriany Totikovej sproblematizovať jednoznačné smerovanie diváckych hlasovaní a cez lietadlový prológ naviesť – aspoň niektorých – divákov aj na cestu empatie s pasažiermi zostreleného lietadla (ale aj svedkyňou Maiserovou). Koľkí z tých 63 % by nezmenili svoje hlasovanie, ak by boli na palube uneseného lietadla len niekoľko kilometrov pred preplneným štadiónom oni alebo ich najbližší?

„Psychiatričku prvý slovenský terorista neprekvapil“ (sme.sk, 3. 1. 2012)

Ferdinand von Schirach si dáva záležať na dôveryhodnosti svojho textu. Z tohto pohľadu považujeme za veľmi dôležitú pasáž hry, kde v tejto navonok neriešiteľnej situácii zaznie zo strany prokuratúry zásadná otázka – prečo nikto nerozhodol o evakuácii štadióna? Krátkym dopytovaním sa zistí, že sa to dalo stihnúť ešte i s relatívne komfortnou časovou rezervou. Otázku, prečo sa medzinárodný futbalový šláger nezrušil, necháva autor hry otvorenú. Tento otáznik považujeme za veľmi vydarený. Núti k uvažovaniu – a o takéto momenty nie je v hre žiadna núdza, skôr naopak – von Schirach nimi veľkoryso plytvá.

„Teroristi na Slovensku? Odborník šokuje správou, čo by tu mohli robiť“ (pluska.sk, 2. 12. 2015)

S trochou preháňania môžeme povedať, že dráma Teror je veľmi dobre napísaná rozhlasová hra. Je založená na slovách, činy idú bokom, dôležité sú tak dialógy, ako aj – často dlhé, ale v žiadnom prípade nie nudné – monológy. Prostredníctvom postáv autor premyslene graduje priebeh inscenácie, z jednej aj druhej strany sa pridávajú stále ďalšie a ďalšie argumenty, ktoré hovoria o vine alebo nevine obžalovaného. Nemecký dramatik von Schirach ich dávkuje s citom pre tempo a situáciu. Vzácne spája atraktivitu s kvalitou, keď ťažké filozofické myšlienky prináša s ľahkosťou a bravúrou Josteina Gaardera.

„Teroristi tu oddychujú, ale môžu aj útočiť“ (hnonline.sk, 8. 4. 2016)

Diváci, ktorí čakajú od Teroru akýsi hrdinský triler krížený s kriminálnymi novinami a bulvárnym zmyslom pre šok, ostanú sklamaní. Látka je aktuálna, téma existenciálna, centrom hry je vážny problém. Prostriedkom uchopenia témy je hlboké uvažovanie. Netvrdíme, že s niektorými formuláciami by sa nedalo polemizovať, ale to patrí k veci. Vyrovnať sa s problémom musí každý divák sám za seba, preto je veľmi dôležité, aby inscenátori, podobne ako autor, úzkostlivo dbali na to, aby ani trochu nenaznačili svoje vlastné preferencie. Môžeme povedať, že tímu okolo Adriany Totikovej sa to podarilo. Aj obžaloba, aj obhajoba majú rovnako silné postavenie, myšlienkovú vyrovnanosť podčiarkujú aj vyrovnané herecké výkony tak advokáta, ako aj prokurátorky. Z pohľadu autorského zámeru je veľmi podstatné, aby ani jeden z týchto dvoch hercov neprevyšoval toho druhého. V DJZ si tvorcovia uchovali patričný odstup od témy a urobili dobre. Divák sa môže rozhodovať slobodne, inscenácia naňho nepôsobí podprahovo, nepodsúva mu správny úsudok, a teda ani rozsudok. Evidentná je snaha vytvoriť vysoko realistickú ilúziu skutočnosti, v tomto prípade súdneho procesu.

„Na mape terorizmu nechýba ani Slovensko“ (refresher.sk, 31. 5. 2017)

Ako sme naznačili vyššie, tejto hre v zásade netreba obraz, vystačila by si aj so zvukom. O to väčšia úloha stojí pred inscenátormi, aby pútavému a inteligentnému textu dali aj rovnako atraktívny činoherný tvar. Zo všetkých strán musia hľadať spôsoby, ako sa vyrovnať so statickosťou náročnej konverzácie. Jedna z ciest vedie cez prestrihy do vnútra postáv, keď vždy na krátku chvíľu odložia svoje vonkajšie masky a ukážu sa ako indivíduá s emóciami a všetkým ostatným, čo k tomu patrí. Ďalšia cesta ide cez povahovú diferenciáciu postáv a minucióznu prácu s detailmi. Herci sú stále v hre, aj keď práve nehrajú. Svojej role sa starostlivo venujú aj vtedy, keď je pozornosť divákov sústredená na iných kolegov na javisku. Ich decentná gestikulácia, mimika reflektujúca vonkajšie dianie i vnútorné prežívanie, pohyby nôh či celého tela svedčia o precíznej práci režisérky. Futbalovou terminológiou by sa dalo povedať, že hráči vedia dobre hrať pozične – aj bez lopty.

„Na Slovensku platí druhý stupeň teroristického ohrozenia“ (aktuality.sk, 23. 8. 2017)

Čo sa týka postáv, stretávame sa tu s klasickým inventárom súdnej siene. Sudca (Igor Kasala) sa snaží vyzerať profesionálne, pôsobí nezaujato, aj keď niekedy je zjavná jeho vnútorná nervozita z celého delikátneho prípadu. Zapisovateľka (Valéria Fürješová) je viac vhodnou kulisou, než aktívnou hráčkou. Prokurátorka (Ľudmila Dutková) je chladná a presvedčivá, správa sa ešte profesionálnejšie než predseda súdu. Jej záverečný monológ je silným apelom na obecenstvo. Advokát (Michal Novodomský) je najproblematickejšou postavou na scéne. Už svojím výzorom a gestami naznačuje určitý dešpekt voči súdu, často hazarduje s dôverou divákov naklonených obžalovanému. V rozhodujúcich chvíľach však zaberie naplno a pozitívne prekvapí silou svojej argumentácie. Obžalovaný Lars Koch (Matej Erby) nemá ľahkú úlohu. Sebavedomo verí svojej pravde, obhajuje svoje rozhodnutie, pri tom všetkom nie je vôbec arogantný. Je to slušný človek (čo však nie je to isté ako neomylný). Erby hrá citlivo a vyvážene, všetci ho vieme pochopiť, prijať vysvetlenie jeho konania v hraničnej situácii. Niektorí vedia vysvetliť jeho hrdinstvo, iní vedia ospravedlniť jeho zlyhanie. Musí prijať viaceré pohľady na svoj čin a prijíma ich s pokorou. Jeho najťažšia chvíľa na javisku nasleduje po otázke prokurátorky, či by konal rovnako, ak by v lietadle sedeli aj jeho manželka a dieťa. Jediný raz počas celej hry si volí možnosť na otázku neodpovedať. K súdnemu procesu patria aj svedkovia, v tomto prípade dvaja. Vojenský dôstojník Lauterbach (Ján Ivan) vec berie neosobne, úradne, viac ho zaujíma finančné odškodnenie za účasť na pojednávaní, než samotný prípad. Oproti tomu svedkyňa Maiserová (Veronika Husovská) je do celej veci emocionálne zainteresovaná, keďže v lietadle zahynul jej manžel. Ten jej pred nečakanou smrťou stihol ešte poslať textovú správu, v ktorej vyjadril nádej, že sa im už čoskoro podarí premôcť únoscu. Husovskej herecký výkon príjemne prekvapil citom pre mieru, vyznel skutočne realisticky, bez pátosu a emocionálnych gýčov.

„Verboval tento muž teroristov v Bratislave?“ (cas.sk, 24. 1. 2018)

Diváci v experimentálnej sále DJZ majú pod drobnohľadom každého z aktérov súdneho procesu. Umožňuje im to veľké okrúhle pódium, ktoré podľa potreby otáčajú dvaja technici tak, aby diváci mohli zaostriť naozaj na všetky postavy, zo všetkých strán a uhlov. Všetko pre kvalifikované a zodpovedné záverečné rozhodnutie. Pozadiu scény dominuje veľká turbína motoru lietadla. V úvode predstavenia spoza nej vystupuje z dymu Lars Koch v leteckej kombinéze. Okamžite je zatknutý, súd môže začať, nehybný motor ostáva. Počas celého predstavenia majú diváci možnosť zahľadieť sa doňho a prepadnúť sa do pomyselnej krútiacej sa špirály, z ktorej niet úniku podobne, ako Lars Koch nikdy neunikne pred svojím činom bez ohľadu na rozhodnutie súdu.

„Mimoriadne nebezpečný zločinec na Slovensku: V Košiciach chytili medzinárodne hľadaného teroristu!“ (cas.sk, 20. 6. 2018)

Teror sa stal oprávnene hneď od svojho premiérového uvedenia celosvetovým hitom. V sugestívnej atmosfére je skoro nemožné nezaujať postoj. Právo a spravodlivosť, zákony a morálka. Môže za určitých okolností účel posvätiť prostriedky?

Teror si zoberiete so sebou domov.

zdroj

späť