...za hľadaním strachu
So začiatkom nového školského roka a zároveň divadelnej sezóny sa na scénu Historickej budovy Divadla Jonáša Záborského dostal po viac než dvoch rokoch nový titul určený deťom. Po premiére autorskej hry Medovníkový domček (premiéra sa konala 6.9.2020 vo Veľkej sále DJZ, obnovená premiéra 27.3.2022 v Historickej budove DJZ), ktorá bola určená detskému divákovi od piatich rokov, sa tvorivý tím na čele s režisérom Michalom Náhlíkom rozhodol tentoraz uviesť titul určený tínedžerom od dvanástich rokov.
Hrôzostrašné príbehy strýka Montaguea sú textom britského autora Chrisa Priestleyho, tvorcu viacerých knih ,,hororových” poviedok pre mládež. Divadlo Jonáša Záborského ich uviedlo v dramatizácii a réžii Michala Náhlíka, ktorý je tiež autorom slovenského prekladu samotného textu (spolu s Vítom Penkalom). Náhlík si z Hrôzostrašných príbehov vybral niekoľko poviedok, ktoré spojil do inscenačného tvaru pochmúrnej návštevy chlapca Edgara u strýka Montagua. A tak sa mladý divák vydáva na cestu.
Kde bolo, tam bolo, uprostred hmlistého lesa, obohnaný pevným kovovým plotom s vŕzgajúcou bránkou stál veľký, trochu zanedbaný dom. Plot obrastá brečtan a do tejto temnej atmosféry vstupuje Edgar, chlapec, ktorý nepozná strach, čo jeho rodičom, pochopiteľne, robí vrásky. Cestou ku strýkovi sa zá, že ho les aj vystraší, no on premení toto zdanie na žart. Spolu s ním teda vstupujeme do domu strýka Montagua. Ak zvonku nevidno nič detailnejšie, pri interiéri je to celkom naopak. Scéna sa premieňa plynulo, divák sa najprv pozerá do vstupnej chodby domu, posunom točne následne do akejsi obývacej izby, ktorej police sú plné najrôznejších predmetov. V ústredí izby je kozub, nad ktorým je zavesená hlava draka s roztvorenou tlamou a obrovskými zubami. Náhlík sa spolu so scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou Anitou Szökeovou sústredil na detaily, ktoré dotvárajú desivú atmosféru čudného príbytku. Vyrazná červená farba stien scénu stiesňuje, pôsobí sugestívne a priťahuje diváka, ktorý skôr či neskôr začne skúmať predmety na policiach.
Zlatý svietnik, šperkovnica či soška v tvare hlavy bábätka, to všetko nasvedčuje tomu, že strýko Montague je čudesný chlapík s ešte zvláštnejším vkusom a Edgar by sa ho naozaj mal báť.
Edgar Petra Krivého je však nezbedný chlapec, ktorý sa pri skúmaní sveta nedá vyrušovať strachom, a tak zaujme miesto v kresle a dá sa vtiahnuť do príbehov svojho niekoľkonásobného prastrýka. Krivý Edgara uchopil ako trochu maznavého chlapca, ktorý vám postupne začne liezť na nervy svojou bezstarostnosťou a odvahou. Samuel Gáfrik ako strýko Montague však jeho maximálnu energiu priam uzemňuje. Edgara mu rodičia poslali na akúsi prevýchovu, ved’ kde inde by sa mal začať báť, ak nie u strýka neurčitého veku, ktorý žije sám v obrovskom dome plnom tajomstiev? Gáfrikov Montague je rozvážny, striedmy vo vyjadrovaní, no cieľavedomý a trpezlivý. Neponáhľa sa, pokojným až patetickým hlasom rozpráva svojmu synovcovi historky, pri ktorých by už „bežné“ deti pravdepodobne s krikom utiekli. Náhlík na štylizáciu postáv využil aj ich vek – mladší Samuel Gáfrik je zamaskovaný za starca a naopak, starši Peter Krivý stvárňuje malého chlapca. Dotvárajú tak bizarnosť samotných príbehov v univerze inscenácie, kde sú už aj tak veci mimo zaužívaného poriadku.
Jednotlivé strýkove príbehy sa v inscenácii postupne striedajú, prerušené sú iba krátkou konverzáciou medzi strýkom a Edgarom, kde chlapec potvrdzuje svoju nebojácnosť. Jeho rola v jednotlivých príbehoch je rôzna. V niektorých je iba tichým pozorovateľom, iné priamo ovplyvní. Týka sa to napríklad scény v záhrade starej susedy, kde sa Náhlík originálom poviedky len inšpiroval, a tak miesto tajomného zmiznutia chlapca v útrobách stromu, ktorý záhadne pohlcuje ľudí, Edgara suseda začaruje do samotného srdca stromu. Týmto zapojením Edgara do príbehu akoby chcel režisér docieliť gradáciu strašidelnosti, ktorá však eskaluje v momente chlapcovej premeny, a neskôr trochu stráca na efektnosti. Toto spomalenie však poskytuje divákovi viac času na pozorovanie príbehov. Tempo inscenácie teda plynie pomaly v očakávaných líniách k desivému záveru.
Počas celej inscenácie tvorivý tím udržiava pochmúrnu atmosféru. Scéne dominujú chladné osvetlenie a hmla, realita sa mieša s ilúziou. Zatiaľ čo pri stareninej záhradke bol zdanlivo postavou Edgar, pri ostatných sa na scéne stretávame s rôznymi postavičkami, od malých detí z dediny cez nevestu so ženíchom až po súrodenecké duo veštíc, ktoré sú v skutočnosti zlodejkami. Jednotlivé príbehy však spájajú prvky záhady a nevysvetliteľných stretnutí či udalostí. Sú to napríklad strom, ktorý pohltí chlapca, dvere, ktoré sa nedajú otvoriť, no zrazu za nimi ostane uväznená žena, alebo dievča, ktoré sa príde porozprávať, no je celé mokré a vysvitne, že je dávno po smrti. Postavy v jednotlivých príbehoch stvárňuje rovnaká skupina hercov a herečiek (Slavomíra Fulínová, Matej Lacko, Ľudmila Dutková, Antónia Kurimský Oľšavská, Veronika Husovská). Aj keď farebnosť kostýmov ostáva rovnaká, kostýmová výtvarníčka Anita Szökeová jasne odlíšila jednotlivé postavy a príbehy. Kostýmy sú silne štylizované, v neutrálnych farbách tak, aby boli v kontraste s ostročervenými stenami domu. Napriek tomu sú výrazne divadelné, inšpirované reálnym svetom, no zároveň zvýrazňujú snahu tvorcov o hororovú atmosféru. Jediné výraznejšie farebné prvky sú motýliky Edgara a strýka, ktoré akoby symbolizovali odstup dvojice od postáv z príbehov.
Náhlík pracuje s postupným odkrývaním tajomstva, jednotlivými príbehmi odhaľuje viac a viac, samotnému deju však chýba dynamika. Dej sa vyvíja pomaly, pre detského diváka azda aj dostatočne tajomne, keďže počas päťdesiatich minút predstavenia vládlo v divadelnej sále takmer úplné ticho. Pomalšie tempo diania na scéne však poskytuje priestor vlastnej predstavivosti. Napriek tomu, že ide o detskú inscenáciu postavenú na texte a hovorenom slove, čo je u Náhlíka skôr výnimkou, hudba, ktorú vytvoril Filip Lenárth, pomáha hercom budovať tú správnu strašidelnú atmosféru, a tak aj udržať divácku pozornosť počas celej inscenácie.
Jednotlivé príbehy prepája a zjednocuje.
Celý dej smeruje k jedinému – vystrašiť Edgara. Aj ked''''''''sa po každom ďalšom príbehu zdá, že chlapca naozaj nič nevydesí a strýko Montague nevie, čo ešte urobiť, práve to je zámer. V Náhlíkovej koncepcii akoby strýko Montague postupne Edgarovu nebojácnosť naštrboval s absolútnou istotou cieľa. Keď chlapec odchádza zo strýkovho domu, už nečakáme žiadny zlom, Náhlík si teda nakoniec nechal mierny moment prekvapenia, ktorý pomalšie tempo inscenácie ukončí rázne a dynamicky. Montague má totiž presný plán a Náhlíkov výber jednotlivých príbehov z knižnej predlohy sa sústredí na tie, ktoré nie sú príliš desivé, ale dokážu vystrašiť, prípadne je príbeh upravený, aby zasadol do koncepcie strýkovho rozprávania. Keď sa strýkovi zdanlivo minú nápady na vystrašenie Edgara, lúči sa so synovcom, no má v zálohe posledný tromf. Záver inscenácie ukáže, že strýkove príbehy neboli až také fiktívne a minimálne časť z nich bola reálna. Edgar nebojácne odchádza zo strýkovho domu, no v momente, keď sa snaží zahľadieť na cestu, stále sa tváriac, že sa nebojí, oblapia ho čudesné postavy s bielymi tvárami a Edgar sa naozaj prvýkrát preľakne. Napätie a desivá atmosféra, ktoré boli počas inscenácie takmer nemenné, sú ukončené rázne a bez jasného vysvetlenia. Svetlá zhasnú a divákova predstavivosť môže ešte pár pekných chvíľ pracovať na dotvorení príbehu. Zľakol sa Edgar prvý aj poslednýkrát? Alebo mu toto preľaknutie len zrazilo hrebienok a chlapec bude naďalej chodiť k svojmu strýkovi, no tentoraz so strachom, aké príbehy ešte strýko skrýva? Tieto a ešte viac otázok ostáva nezodpovedaných, a tak sa deti môžu niekoľko ďalších chviľ vracať k príbehu a samy si ho dotvárať.
Divadlo Jonáša Záborského po dlhšom čase zaradilo do repertoáru inscenáciu určenú staršiemu detskému divákovi, ktorý si v Hrôzostrašných príbehoch strýka Montaguea nájde tajomstvo i dobrodružstvo myslenia. Hádam ich návšteva divadla nevydesí a strýko Montague deti pritiahne aj na iné predstavenia.
zdroj: časopis kød, konkrétne ø divadle
číslo 10 | ročník 16 | 2022
