Básnik, prozaik, dramatik a historik Jonáš Záborský sa narodil 3. februára 1812 v Záborí, neďaleko Martina, v zemianskej (ale chudobnej) rodine. Študoval na Evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na univerzite v Halle. Tu sa po prvýkrát dostal do sporu s Ľudovítom Štúrom. Ako hrdý zeman nesúhlasil so Štúrovými protifeudálnymi názormi, ani s jeho koncepciou slovenčiny ako spisovného jazyka. Napätie medzi ním a štúrovskou skupinou sa neskôr ešte vyostrilo, lebo nesúhlasil ani s orientáciou štúrovcov na Viedeň. Ako evanjelický kaplán pôsobil v Pozdišovciach a v Liptovskom Svätom Mikuláši, ku ktorému sa viaže aj jeho knižný debut.
Štyridsiate roky neboli preňho žičlivé. V roku 1840 prišiel Záborský ako farár do Rankoviec. Stíhala ho bieda a neúspechy. Po ťažkom vnútornom boji pod vplyvom existenčných problémov roku 1842 prestúpil na katolícku vieru. Po sporoch s občanmi i cirkevnou vrchnosťou, keď mu navyše vyhorela fara i kostol, pridelili ho ako kaplána na nemeckú faru do Košíc. Krátku dobu aj pedagogicky pôsobil na tamojšej Kráľovskej akadémii. Roku 1848 ho vyšetrovali a väznili za prechovávanie Žiadostí slovenského národa. Z Košíc odišiel do Viedne, kde v rokoch 1850 - 1853 pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín (napísal do nich vyše 100 článkov), ale znechutený bachovskou cenzúrou utiahol sa na biednu faru v Župčanoch, neďaleko Prešova. Do Župčian prišiel dňa 13. marca 1853 a za župčianskeho plebana bol vymenovaný dňa 15. augusta 1854.
Záborský napísal mnohé literárne diela ešte počas štúdií i pôsobenia v Pozdišovciach a Viedni, no až župčianske skúsenosti v hojnej miere využil vo svojej tvorbe. Okrem iných menovite v zbierke Panslavistický farár v knihe Dva dni v Chujave. Tieto diela sa dejom i charakteristikou priamo viažu na obec Župčany. Ani v novom prostredí Šariša však nenastal v jeho živote - plnom biedy, odriekania, rozporov (aj so slovenskými dejateľmi), nepochopenia a nenávisti vládnucich kruhov - priaznivý zvrat, skôr naopak. Zomrel 23. januára 1876 na župčianskej fare, nikým neoplakávaný, priateľmi opustený. Bol pochovaný pri miestnom kostole, náhrobný pomník mu dal postaviť jeho nástupca, farár Anton Kleinovský.
20. januára 1976, pri príležitosti 100. výročia smrti Jonáša Záborského, bol postavený nový - tretí pomník a zároveň otvorená stála expozícia Literárne tradície Východného Slovenska v miestnom kaštieli.
Záborský sa venoval literárnej práci značne izolovaný od verejného života a v ustavičných konfliktoch s okolím pre svoju iróniu, ctižiadostivosť a neskrotný temperament. Písal básne, satiru, traktáty, cykly divadelných hier a rozsiahle historické práce. Jonáš Záborský sa aktívne angažoval v národno-kultúrnych pohyboch na Slovensku. S Jánom Kollárom a Karolom Kuzmánym už roku 1851 žiadali na audiencii u arcikniežaťa Albrechta povolenie na vznik Matice slovenskej.
Jonáš Záborský patrí k tým slovenským spisovateľom, ktorí v štúrovskej dobe prežili život plný sklamania a krutých paradoxov. Jeho myšlienka "Ak chceme, aby si nás vážil svet, musíme si najprv vážiť samých seba, náš pôvod, našich predkov, našu reč i náš národ" je aj v súčasnosti veľmi aktuálna.
Ľudkovia slovutní, pospolitosť zdarilá!
Kdekoľvek bodnete zrakom na zemevide medzi riekami Torysou a Sekčovom, všade utrafíte na človekov, čo im Thalia vecou milou, prepotrebnou. To zato si oni, doprosta obíduc svoj mocný interes o vinice a dobré trávenie, radšej dožičujú duchu svojmu blažené lukulské hody v stánku teatrálnom. Bolo tomu tak v tomto meste, vedzte, zavše i v časoch dávno prošlých. V nich, naprotiveň Cicerovmu Inter arma silent musea, osnovaný bol v ňom v časoch vojenných stánok Thalie. A to z úmyslu prostého, bo - Ubi ars, ibi remedium - Kde je umenie, tam je i liek. A obzvlášte umenie teatrálne liečilo i rozviňovalo človečenského ducha. Ono činilo netoľko pobavenia a smiechoty, lež ukázalo i výtečný všeobraz mravu časov, dobrotu i špatnosť, cnosti i poblúdenia, bedlivé poučenie i duše opeknenie.
Nuže, zahodno zato do análov mesta zaonačiť mocnými literami tento teatrálny jubilejný deň januárový. Bo zavŕšilo sa liet sedemdesiat, čo s kusom veľacteného pána Urbánka pre pobavenie i výchovu ľudu, sa prešovskej pospolitosti po prvý raz predviedla teatrálna ustanovizeň prešovská, čo časom mojím menom sa, na moje potešenie preveľké, zaopatrila. Ten kus zval sa Škriatok a aplaudovania sa dočkal na premiére tak mocného, až nebeské kulisne na javisko popadali.
Statečných sedemdesiat liet prežilo v radostiach i strastiach jak v cele život mu prinášal. S protivenstvami časov prelo sa. I nového teatrálneho domu dočkalo sa i reparácie starého. Umožlivilo dušiam človečenským i Thalii potešenia i chlúbilo sa slávou nejedného tovariša i majstra hereckého.
Dnes prichodí mi vrele od srdca, s chlúbou, povinšovať mu v tomto slávnostnom okamžení. Ať interes, žičlivosť verejnosti oblažuje ho naveky, nie iba v tomto sviatočnom okamžení. Nech na mnoho, mnoho liet ostane večitou miadzgou umenia tohto mesta, stolice šarišskej i celého ľudu (národa) slovenského.
Salve lux theatrum. Profciat!
Jonáš Záborský
(citácie a fragmenty zo Záborského diel; zostavila Alžbeta Verešpejová)
